Odlišnosti podôb II - Trenčín - Mestská veža
Mám takúto úvahu. Neviem kto z nás by chcel bývať v jaskyni, a loviť mamutov. Mám podozrenie, že s našou predstavou istého životného pohodlia by sme sa asi len ťažko lúčili. Zvykli sme si na štandard, pod ktorým možno len ťažko vytušíme naše praveké obrysy a atavizmy. Je paradoxné zistenie, že keď do bytov si vieme naznášať najmodernejšiu elektroniku, čoraz lepšie počítače, televízory, mobily, práčky, do garáží stále výkonnejšie autá,... v oblasti estetickej zrelosti už takéto nároky nemáme. Dlhodobo to vidím na percepcii výtvarného umenia, na vnímaní výtvarného umenia. Tam sa väčšinová časť súčasného ľudstva zastavila síce nie v praveku, ale v jaskyniach ale maximálne tak na konci 19. storočia, teda v čase vrcholiaceho realizmu, návratom k romantike a maximálne pri impresionistických šumoch. Výtvarníka ešte vždy vnímame ako zdatného a štýlového konkurenta fotografickej šošovky a máme zvyk pomeriavať obrazové, tým čo máme vo vizuálnej skúsenosti a pamäti. Je to podobné ako s hudbou, kým Vivaldiho, Bacha, Mozarta, Beethovena a celý ten pohyb po Chopina, Čajkovskeho, Franza a Mahlera, ešte môžeme, ďalší vývoj, napríklad po druhej viedenskej škole nás už skôr irituje ako nadchýňa. Pritom hudba je len istá organizácia zvukov, ktorá sa nedá preložiť do reči reality ani nejakého deja či konkrétneho motívu. No ešte aj tu sme benevolentní. Pokiaľ nám disharmónie, prudké artédža a kontrastné intervaly celkom netrhali uši. K obrazovej kompozícii už takúto toleranciu nemáme. Radi by sme sa čohosi zachytili a našli akési podobenstvo so skutočnosťou. Pritom aj obrazová skladba je najskôr iba organizovaním čiar, škvŕn, línií, plôch, tvarov, farieb, kontrastov... Takéto organizácie sa môžu, ale aj nemusia priblížiť ku konvenciám oka. Tento krátky historický vstup, prepáčte možno takú prednášku, som neuviedol náhodou. Včera po svätej omši som mal česť podniknúť krátku exkurziu po súčasnej tvorbe talentovaného umelca Branislava Kristína, ktorého talent som si všimol omnoho rokov dozadu, aj keď priznám sa bez mučenia, vždy s veľkou mierou pre tajomstvo a nevypovedané. V tom je naša márnosť, že vždy hľadáme racionalizáciu, vysvetlenie, kategorizácie, zaškatuľkovanie, akési pevné miesto, ktoré si potom žiarlivo opatrujeme ako svoju pravdu. Pravdupovediac, Branislav Kristín takúto našu potrebu nespĺňa. Včera mi obraz k obrazu, pastel k pastelu, lept k leptu, počítačové grafické vstupy, práce na spôsob grafiky k grafike alebo domaľovávaných a skenovaných a rastrovaných kresieb, či poitivisticky, teda bodmi štetca riešených farebných napätí, mladý zapálený autor veľmi vášnivo technicky vysvelil. Je však pravda, že ani keď budete vedieť všetky detaily ako technicky funguje sex, rozkoš sa nemusí vôbec dostaviť. Pritom každá výstava by mala byť akousi hostinou, sympóziom ako hovorievali starí Gréci na vrchole, ktorej je akýsi vrchol prežívania čohosi, čo tu predtým nebolo. Kde je teda chyba? Ak nám chýba takáto koncovka estetického vzruchu? Podľa mňa iba v našich predsudkoch. To ich pozadie som už naznačil v úvodnej prednáške. Keby sme takéto predsudky nemali a verili, že zázrak je možný vždy, a že vždy bude len dôkazom slobody Boha a programu, ktorý do nás vpísal, potom by sme azda uverili aj tej alchýmii, vôbec nie pracovne ľahkého kumštu Braňa Kristína. To čo žijeme vedome vôbec nemusí byť to podstatné v našom živote. Jestvuje totiž aj vnútorný dej duše, ktorý môžeme vidieť vo večných obrazoch osudu, teda v archetypoch, v snovej logike, vo fantáziách a v predstavivosti, ktorá je na rozdiel od zvierat poslúchajúcich len inštinktívne kódy, naším privilégiom. Imaginácia je naozaj naším privilégiom, výzvou a šancou. Dnešná výstava Branislava Kristína mi v tomto zmysle sprítomňuje neviditeľné zemetrasenia, vibrácie, pohyby emocionálnych vrstiev, pocitov, predstáv aj predtúch v jeho vnútri. Témou, ak chcete príbehom, dejom, posolstvom tejto kompozície, je že to najdôležitejšie sa deje vo vnútri, v hlave, v srdci, v nevedomí. Opis technického procesu je len snahou akosi navonok vyjadriť procesuálnu povahu samotného tvorivého nepokoja. Kristín mi predstavuje a sprítomňuje svety za svetmi, hĺbky za plochou, teológiu svetla, ktoré prerážajú tmu našej nevedomosti a pýchu našej nekonečnej zvedavosti. Ak som svojho času použil pracovný termín „dubnická škola“, mal som ním namysli skupinu výtvarníkov, povedzme okolo Jozefa Vydrnáka, ktorí líniu povýšili na sebestačnú výtvarnú sviatosť a všemocné médium. Samozrejme, že všetky školy sa časom ako výtvarník na sebe pracuje stanú pritesné, a to bol presne aj prípad Branislava Kristína. Dnes by som povedal, že Branislav Kristín sa z tejto pozície posunul ďalej. Na líniu samozrejme nezanevrel, tak ako sa nedá zanevrieť na bývalé lásky, aj keď ich už nekontaktujeme, ale ako tetivu túto líniu rozrýpal v zmnoženom rozostrenom rytme, tak že budí ilúziu plochy a bez utíšenia zaniká v obrazovej rovnováhe s novou dynamikou, čitateľným svetelným kontrastom, raz ťaživo bizarnou najmä v pasteloch, inokedy až asketickou farebnosťou. Autor pokročil tak ďaleko, že pomaly odtiaľ dovidieť, vrátim sa k tej prednáške, na jaskynné maľby pravekých lovcov mamutov a inej zveri v Altamire a inde, a tak sa kruh uzatvára. Človek si dokáže vypredstavovať iba to, čo je v ňom. To čo Vám vypredstavoval dneska Branislav Kristín sú obrazy z jeho vnútra. V tom je ich podstata, v tom je ich zmysel. To čo si nevie človek predstaviť si ani predstaviť nedokáže. Branislavov výskum je presne z tohto rodu, preto je čas stíšiť hlas a nechať iba deje, ktoré bežia za viečkami. Iba takto sa môže súčasnému človeku, ktorému svitajú kadejaké definitívy a úžitkovosť, iba takto sa mu môžu otvoriť oči. Ďakujem Branislavovi, že nám pomáha oči otvoriť takýmto smerom. Branislav vo svojej tvorbe nikdy nepôjde pod svoju úroveň, a to v jeho prípade znamená, že nikdy nebude rezignovať na sen, na fantáziu, na to čo nie je vidieť a pritom je najpodstatnejšie v ľudskom živote, a to je vnútorný život duše a nevedomie. Branislav nám dáva veľa šancí, aby sme aj my vedeli použiť svoju imagináciu. Čiže, aká je odpoveď na jeho tvorbu? Nuž taká: „toto som si ja predstavil, toto sa mi snívalo, toto som si vyfantazíroval a Ty, divák, snívaj so mnou, vráť sa do svojej pamäti, vráť sa do minulosti a rozmýšlaj o archetypoch, o ľudstve, o svojom kóde o svojej informácii“. V tomto si tvorbu Branislava vážim a považujem ho za veľký talent duchovne poznačenej, hľadajúcej a najmä pýtajúcej sa tvorby v súčasnom mladom, nielen trenčianskom, ale celoslovenskom výtvarnom umení.
PhDr. Marián Kvasnička - historik a znalec umenia
